Aj motorka má srdce

Rýchlosťou prebíjame silu vetra a všetky zlé spomienky a starosti, ktoré nás trápili uplynulé mesiace. Postupne míňame  listnaté koruny stromov, cez cestu prebiehajúceho zajka,  a aj deti, ktoré nám nadšene kývajú. Zdraví nás aj usmiaty starček tlačiaci bicykel, ktorý sa teší, keď nás vidí. Možno spomína na časy, kedy jazdil aj on a možno len cíti energiu šťastia z nás...
Toľko radosti počas jednej cesty! Toľko krásy vďaka NEJ.
Čím ďalej ideme, tým nadšenejšia som. V zákrute sa nakláňam už prirodzenejšie a ani moje zovretie už nie je kŕčovité, ale jemné, pričom stále pevné.
Dívajúc sa spokojne na ohnivo-žiariace slnko, ktoré pomaly klesá za obzor a mení oblohu do hrejivých farieb, vdychujem čerstvý vzduch a cítim pokojný tlkot srdca. Cítim, že žijem. Neprežívam, ale vnímam všetko naokolo intenzívnejšie a krajšie. Skutočne žijem.
Spočiatku neviem, čím to je, ale po tak dlhom čase nemyslím absolútne na nič. Žiadne obavy, žiadne starosti, dokonca ani neanalyzujem, že mám v hlave prázdno. Teraz nie. Pod  prilbou žiari môj úsmev. Žiari viac ako zapadajúce slnko, ktoré hrá sýto-oranžovými odtieňmi a je tiež úprimnejší ako moje euforické pocity, ktorých sile sama nerozumiem, ale začínam ich milovať. 
Motorkárovi idúcemu oproti odovzdávame známym gestom pozdrav, ktorý nám takmer ihneď opätuje. Podobne je to aj kúsok ďalej, kde nám ďalší zabliká.
Nepoznáme ich, ani oni nás. Napriek tomu sa zdravíme. Nie je to povinnosť, ale radosť. Rovnaká vášeň, jedna rodina..

- Zoberiem prilbu?
- Jasné, môžeš ma previesť :)


Touto konverzáciou začala spleť opísaných pocitov, ktorým som sama nerozumela, ale robili ma šťastnou.
Kedysi som motorky nevnímala. Možno ma fascinovali ako dieťa, tiež som mala svoje malé odrážadlo, ktoré som milovala ešte pred tým, ako som po sestre zdedila bicykel. I potom som sa hrala, že to vydáva zvuky a má motor..
Až kým do mňa raz priamo na ulici pred domom nenarazil starší chlapec, ktorý si ma všimol príliš neskoro a išiel príliš rýchlo. Bola som celá krvavá a odretá, on zahrešil, zdvihol svoj starý stroj a utiekol. Pre malé dievča nepríjemný zážitok. Ešte dlho sa mi hojili chrasty, tie v duši boleli ešte dlhšie, ale o to rýchlejšie narástol strach. Stačilo ju v diaľke počuť  a telom mi prebehli zimomriavky úzkosti a strachu.

Možno by to tak bolo dodnes, keby ten, ktorý mi zmenil život, nemiloval práve motorky. Skôr, ako ma na nej odviezol, mi o nich často básnil. Bez toho, že mi chcel nanútiť iný názor, som začínala chápať, čo ho na nich tak fascinuje. Nerozumela som tomu, prečo ich odrazu vnímam inak, ale neprekážalo mi to.

Časom som si uvedomila, že nejde len o rýchlosť a výkon, ale je to práve sloboda a radosť z cesty, ktorú poskytuje.
Keď som sa previezla prvý krát, mala som obavy. Časom, čoraz viac, mizli a ja som nachádzala dokonalú radosť.  Najskôr to bola výzva, potom zvyk, neskôr sa z toho stávalo zdieľanie záľuby a obľuba.
Teraz si uvedomujem, že bolo všetko, ako má byť. Strach predsa nie je zlý. Vďaka nemu sme viac opatrný, snažíme sa byť obozretnejší a predvídať. Nikdy by sme mu však nemali dovoliť, aby nás obmedzoval. Strach tým, že ho skryjeme, nezmizne. Môžeme ho ale zmeniť, ak budeme otvorení novým možnostiam a nedovolíme mu ukrátiť nás o to krásne.
Dnes som staršia a aj keď som nezabudla, nebojím sa. Nie tak, ako predtým. V aute vodič, na dvoch kolesách stále v roli spolujazdca, ale dôverujúc a obdivujúc toho, kto ma vedie. Šťastná, že som pochopila výnimočnosť, ktorú jazda ŇOU ponúka.
Často si všímam práve precenenie schopností či chyby šoférov, ale aj situácie, kedy sú motorkári ohľaduplnejší a možno práve kvôli väčšej zraniteľnosti aj predvídavejší. Nikto nemôže povedať a posúdiť, čo je lepšie, lebo každý vie, čo je správne pre neho. Ja som šťastná, že mám možnosť objavovať radosť z jazdy z úplne iného uhla pohľadu a vďaka úžasnému a výnimočnému človeku, som pochopila.

Pochopila som, že majú motorkári veľké srdce aj vtedy, keď si zachránil mačiatko pri ceste, ktoré nám robí radosť dodnes. Keď si odstavil na kraj motorku a zdvíhal cudzieho napitého človeka z cesty, aby ho nezrazilo auto, pritom on sám mohol spôsobiť nebezpečenstvo.

Vďaka motorke si mi dnes, ako aj vždy predtým, vyčaroval na tvári úsmev a ja som sa smiala, lebo som bola šťastná, že si ma zobral so sebou. Vedela som, že by si si jazdu sám užil lepšie, ale ty si sa rozhodol o ňu podeliť so mnou.

Nikdy by som si nepomyslela, že sa mi nejaká zapáči, budem ich obdivovať na Instagrame, ukladať si ich fotky, či dokonca premýšľať, aký to musí byť krásny pocit cítiť vibrácie motora držiac riadidlá a vďaka výhľadu vodiča vnímať všetko ešte intenzívnejšie.
Ukázal si mi to krásne v nich a ja som pochopila, že to nie sú len stroje. A ak by aj, majú srdce.


Dnes som sama nerozumela tým pocitom, ale bola som tak spokojná a vyrovnaná, ako už dlho nie. Ešte teraz cítim radosť prebúdzajúcu vo mne každú bunku k pozornému obdivovaniu vnemov, ktoré som doteraz nepovažovala za tak výnimočné. Usmievam sa aj teraz a vždy budem, keď sa prenesiem do chvíle, kedy  počujem svišťať vietor, kedy mi chlad lesa napína pokožku, ale v kontraste s ním moje srdce horí. Na blízkom kopci si pozrieme, ako klesá slnko za obzor, ktoré sa akoby pre nás spomalí. Napriek tej kráse sa teším, ako pokračujeme v ceste cez ďalšie zákruty a kopce, keď spoločne ako v sne, míňame cesty, krivé i rovné a ja si tak veľmi prajem, aby sme išli minimálne donekonečna a všetky tie pocity zostali. Pocity, že lietam, ktoré ma tešia a zároveň nadchýnajú nekonečnou slobodou. Stále sa snažím vnímať cestu, vnímam, ako ľahko preraďuješ, keď si to motor pýta, ako prirodzene meníš polohu sedenia v závislosti od sklonu a veľkosti zákruty a tiež sledujem, čo je pred nami, aby som bola aj ja pripravená na náklony či brzdenie.  Som však absolútne uvoľnená.

Nebola to len rýchlosť a zvuk motora, čo ma fascinovali. Na ceste, ktorá sa vyprázdnila a patrila len nám, som cítila skutočný zmysel života. Nepremýšľala som, ale teraz, keď nad tým uvažujem,tak si veľmi prajem, aby to zažil každý. Aby každý našiel v niečom ten moment, kedy bude jeho srdce pokojné, ale naplnené láskou a aj bez slov bude Bohu adresovať modlitbu vďaky za prítomnosť a za život.
Prekvapilo ma, že je to u mňa práve na motorke, ktorej som sa niekedy bála.
Často sa však smejem, že ten, kto písal scenár môjho života má veľmi dobrý zmysel pre humor. :)

V tento deň emócie v srdci zaryté ma nabili energiou, ktorá prekryla aj potrebu spánku a tento článok je jedným zo spôsobov, ako ju dostať zo seba von. Už teraz sa teším na ďalšiu, dlhšiu jazdu a pri tom, ako zaspávam, si predstavujem malebné dedinky našej krásnej krajiny, mohutné kopce a prázdne cesty lemované stromami a kukuričnými poliami so známou vôňou závanu leta. Teším sa na to, ako toto všetko budem nielen vidieť, ale aj cítiť a vdychovať atmosféru radosti z cesty, ktorá mi opäť pripomenie, aký krásny je život. :)


Video, ktoré zachytáva krásu jazdy a to, že aj motorka má srdce.